Starší dotaz #2426

Volám sa Michal a je mi čerstvých 22. V detstve so bol týraný svojim otčímom, matka na mňa nemala čas, lebo stále pracovala.Už od 7rokov som pomýšľal nad smrťou, no nik o tom nevedel. Keď otčíma vhodila už vôbec nemala na mňa čas(práca peniaze),boli sami. Naučil som sa vychovávať a učiť sa žiť sám, samostatne(sebavýchova). V 14tich sa mi narodil brat. Otec brata mamu opustil keď sa narodil brat. Stal som sa hlavou rodiny(riešil som finančné i rodinné problémy) a zároven „otcom“ brata, začal som pracovať. Preskočil som detstvo a na strednej som mal problémy, nezapadal som. Zmenil som sa na vážneho, uzatvoreného chalana čo nemal o nič záujem a nič ho nebavilo. Začali aj hádky s mamou, a ušiel som z domu ale na druhý deň som sa vrátil, našla ma mama. Prvé dievča vo mne niečo zmenilo, začal som mať radosť zo života a našiel som zmysel života: Odsťaovať sa, milovať jednu ženu a dať toľko lásky a času svojmu dieťaťu, ako som ja nemal. Mal som ich pár až som mal jedno, s ktorou som videl budúcnosť aj ona somnou. S mamou to bolo ešte horšie a ušiel som znova keď ma poslala do „teplých krajín“ Trvalo asi 2 týždne než som sa vrátil. Nastali aj problémi s dievčaťom, objavil sa chalan zmanipuloval ju a ťahalo sa to rok. Raz sme boli spolu, potom nie, potom som sa zmieril s rozchodom potom zas bolo dobre… pre mňa psychycký teror. Niesol som to zle, vyčítal som si to, sám seba som ukrižovával v mysli. Našiel som si 2práce, od rána do večera som makal, nejedával som ani som nespával poriadne. „Sebadeštrukcia“ Vedel som že potrebujem veľkú zmenu, tak som sa odsťahoval za práco do CZ kde som dodnes. Žijem 800km od rodiny od kamarátov, sám v podnájme bez priateľky, kamarátov. Príjem mám slušný, chodiť kam mám. Milujem turistiku, bicyklovanie, kúpil som si foťák aj korčule, snažím sa „zabaviť“, naučil som sa variť, piecť aj ma to baví. Pokúpil som si činky, náradie na posilovanie doma, mám podoknami cyklostezku na behanie. Mám kopec možností čo robiť… ale… niesom spokojný, nič ma nebaví. Keď ma aj niečo natchne,"postavím sa na nohy, tak sa to po chvíli rozplinie ako smrad a znova som tam kde predtým. Cítim sa ako len bezduchá schránka blúdiaca po tomto svete a čakajúca na to, kedy sa ukončí jej cesta. Čo je najhoršie, prestal som veriť ľudom, prestal som veriť v lásku, ženám neverím a tým som stratil už úplne smer a zmysel. Dneska sa každé ráno prebúdzam s mšlienkami prečo žiť, načo vztávať a kedy sa nezobudím. A čo je ešte horšie, za všetko sa viním. Vo všeko možno aj v tom čo sa mňa netýka sa viním a cítim sa ako mini mini myšička v obrom svete. Veľa premýšľam, strašne veĺa času trávim premýšľaním či nad sebou samím alebo nad svetom, alebo len tak. Som si vedomí veĺa svojich chýb, som si vedomí aj to čo by som mal robiť, aj si vymyslím plán čo by som mohol robyť a sám si pomôcť, ale nedokážem sa ho držať. Buď sa sám"potknem" alebo to nevidržím a pomalinky spadnem na zem a znovu sa len nechávam ťahať životom po kamenistej ceste. Čo mám robyť aby som si pozdvihol sebavedomie, aby som dokázal prekonať v podstate sám seba, svoju druhú polku mňa,som blíženec(rozdvojená osobnosť), a mohol vykročiť dopredu s chuťou žiť. Chcem to, ale sám nemám pocit žeby som to zvládol a nikoho nemám kto by my poradil, povzbudzoval ma, veril my. Teda zas krivdím mame, ale vzžah k nej je mizivý. Čo mám robiť, ako sa mám postaviť k životu, ako mám seba samého pekonať? Prosím o radu. Ďakujem