Starší dotaz #2447

Dobrý deň. Mám 17 rokov a sestra 19.Otec s nami nežije ale to s tým ani nemá veľa spoločného. Ide o to že ako malé sme sa spolu hrávali a celkom aj vychádzali.Ona ma ale chcela stále ovládať,robila si zo mňa proste poddanú.Vtedy som bola dosť nesamostatná a tak som bola aj rada keĎ ma niekto viedol. Ale dá sa povedať že od piateho ročníka základky na mňa prišiel vek vzdoru xD Budem robiť len čo chcem alebo je pre mňa nejako prospešné. Takže už žiadne jej rozkazy. A sme dosť rovnaké povahy ale s naozaj opačnými záujmami. Napr ona sa prefarbila na blond zatiaľ čo ja na čierno,ona sa snaží strašne zapadnúť medzi ostatných,oblieka si čo je aktuálne in,chodí na disko,pije a fajčí,zatiaľ čo ja som na tom presne opačne.Nemám veľa priateľov ale dá sa povedať že som radšej sama. No a problém je v tom že už dlho nevieme nájsť spoločnú,takú naozaj sesterskú reč. Obe sme rovnaké v tom že si tvrdohlavo stojíme za svojím,obe chceme dokázať že sme lepšie,že máme pravdu atd… Často všetko skončí hádkou alebo bitkou. Väčšinou sa jej snažím všetko vysvetliť normálne ale keď začne kričať alebo nahodí nejaký povýšenecký tón okamžite sa naštvem aj ja,prečo ma nechce počúvať atd. Naposledy sme sa pohádali zas pre nejakú blbosť.Ale vykričala mi aj to ako sa snažím odlišovať,že nemám priateľov a že by ma mali zavrieť na psychiatriu.Skončila však pri tom,že ma už dlho neberie ako sestru ( čo vlastne ani ja ju),že keď sa za ňou priplazím tak mi nepomôže atd. Strane ma štvú jej reči na úrovni rozmaznaného dieťatka. Tak som si povedala že budem oveľa lepšia,úspešnejšia a že to ona sa za mnou nakoniec priplazí. Ale no,najviac ma mrzí že naozaj nie sme ako sestry. S ňou sa ale nedá normálne komunikovať, čiže žiadna spoločná poradňa neprichádza do úvahy . Neviete mi poradiť čo mám robiť? Len to prijať že nie sme už sestry a ísť ďalej?