Starší dotaz #2685

Dobrý deň, potrebovala by som poradiť. Týka sa to rodičov. Mám 16 a problém je v tom, že nemôžem NIČ. Som už zúfala. Nie sú zlí, ale takto to už jednoducho ďalej nejde,, ja osobne som na pokraji zrútenia. Ako ich presvedčiť, nech ma púšťajú von na dlhšie? Môžem tak do tej 10, aj to je pre nich neskoro. Ako ich presvedčiť, aby ma pustili na diskotéku? Som v okolí možno jediná, ktorá vkuse sedí doma, pretože nič nemôže. Majú o všetkom totálne zlú mienku. Domov som neprišla ani raz ofajčená, alebo opitá, zatiaľ čo všetci moji rovesníci to robia každý víkend, no mňa to neláka. Mám priateľa, sme spolu takmer pol roka, všetko je viac než úžasné, no už som na ňom postrehla známky nespokoja, jednoducho mu vadí, že ma nikde nepúšťajú a že som von vždy tak krátko. Už toho mám plné zuby. Prečo nechápu, že mám svoj svet? Prečo nechápu, že priatelia sú pre mňa dôležitá priorita? Ja chápem že sa o mňa boja, no toto je už moc. A nie, nepreháňam. Je pravda, že som teraz v poslednej dobe mala trošku závažnejšie zdravotné problémy, no kvôli nim to je teraz ešte horšie. Čo mám robiť? Ja som zúfala. Jednoducho nedokážem prežuť to, že si ostatní užívajú mladosť, zatiaľ čo ja sedím po nociach za notebookom, kedže nič nemôžem. A to vážne nepatrím k tým ľahším dievčatám, abstinujem, nefajčím.. No moja matka si myslí, že som na také ešte nemala ani príležitosť (vykríkla mi to raz do tváre, keď sme sa hádali,, čo robíme dosť často..). Proste nevládzem. A keď to pôjde takto ďalej, budem fotrovcov nenávidieť viac ako ich nenávidím. Jednoducho sa mi kvôli tomu kazí úžasný vzťah ( možno som mladá nato, aby som hovorila o úžasnom vzťahu, no keď vidím ako sú na tom ostatní ,, neskutočne si vážim že mám chlapca akého mám. Takých veľa nie je..), kazia sa mi priateľstvá, miestami sa cítim dosť trápne a je mi z toho zle.. Som zúfala. Doslovne. A to ešte nehovorím o tom, čo som prežívala počas choroby.. Neviem už nájsť silu prekonať to, jednoducho to nejde. Hrozne ma mrzí, že ostatní stále hovoria o tom, ako bolo tam a hentam. A ja? Nemám o čom rozprávať. Som totálne opačný typ, ako sú moji rodičia. Ale.. čo mám robiť? Nemám ďaleko od toho, aby som podnikla niečo, čo budem ľutovať. Lebo takto to už jednoducho nejde.. Nechcem takto žiť. A niekedy si kladiem otázku, či má takýto život vôbec zmysel, či to nie je lepšie nejako ukončiť.. Za odpoveď ďakujem.