Starší dotaz #3761

Dobrý deň. Prosím Vás,neviem si rady v tejto situácii. Mám 19 rokov. Od septembra do konca novembra som bola na psychiatrii pre samovražedné nutkanie z depresie a diagnostikovali mi HPO. Našla som si tam pár kamarátok. Moja naj kamarátka má 33 rokov, depresie, úzkosti a vraj tiež HPO. Je v rozhodovaní a myslení strašne spomalená. Dnes som s ňou stratila nervy a pohádali sme sa no mrzí ma to,mám ju rada, len neviem ako to napraviť. ŠLo o to že sme boli celý deň vonku a prakticky jedine kam sme sa dostali bolo do pizzerie…V tom meste som totiž nová tak ona mala vlastne viesť. DOhodli sme sa ešte včera že ideme pozrieť vianočné trhy. Ráno ale povedala že by radšej šla niekde ďalej od ľudí ako napr do lesa. Súhlasila som veď mám lesy rada. V buse sa jej pýtam na akej zastávke vystupujeme kedže sa tu vyzná a stále menila miesto kam vystúpiť čo ma už dosť štvalo….Dobre, nebudem vypisovať všetko dianie. V podstate šlo o to že stále menila plán kam ísť,len sme potom blúdili a nič.Keď som ja určila miesto kam pôjdeme tak najprv to bolo fajn a ked už sme boli na ceste tak začala že by šla radšej niekam inam + všetky argumenty prečo neísť na to miesto kde som určila a tak dookola. Potom som povedala že už je mi fuk kam pôjdeme,nech len navrhne kam a pôjdeme. Stále sa tie plány cesty menili a mňa to brutálne štvalo ale vydržala som tak až do večera ale to už som bola riadne podráždená z nej a že sme vlastne nikde nedošli že už som bola nepríjemná. Keď si zmyslela že chce ísť ešte na kávu lebo ešte mala priepustku až do 19hod tak popri čakaní v kaviarni sme sa už pohádali,ani neviem ako to tam začalo len ma naštvalo že to v podstate obrátila proti mne, že vraj som ja povedala že mi je fuk kam pôjdeme tak čo mi to vadí a ja nato že áno,je mi jedno kam pôjdeme ale chcem vedieť kam ideme a nie že za ňou budem behať ako tupá ovečka a nikde konkrétne sa i tak nedostaneme. Potom začala že ju stále zahriaknem keď mi to chce vysvetliť ale to jej vysvetľovanie je v podstate dokazovanie mi že je vlastne všetko moja chyba a to ma už počúvať omrzelo keď je úplne slepá ako sa snažím s ňou vychádzať a vychádzať jej v ústrety aby sa jej vychádzka páčila. V jeden moment v tom rade na kávu som povedala že mám už dosť,maj sa, otočila som sa a šla preč lebo by to skončilo mega hádkou ktorá by nič nevyriešila. Čakala som na električku a zrazu sa pri mne zjavila a keď som už počula to "Nechcem sa hádať,ale…." tak som mala dosť.Odišla som domov… A stále sa ja cítim tým vinná, v hlave si to celé prehrávam a hľadám čo som kde a kedy spravila zle a ako jej vysvetliť čo mi konkrétne vadilo a ako by sme to mohli dať dokopy. Len z jej pohľadu to jej chyba vôbec nie je a tak neviem či mám prekonať ten kúsok mojej hrdosti a nechať to tak,akoby som za všetko mohla ja, alebo sa jej to stále snažiť vysvetliť čo by zrejme aj tak nepochopila a zas by z toho bola hádka…Tiež by sme sa mohli tváriť že sa nič nestalo, na štvrtok sme sa dohodli že budeme celý deň spolu ale po dnešku ma to vôbec neláka ak by to bolo rovnaké. Teraz som taká strašne zmätená lebo neviem či veriť sebe,tomu čo som vtedy cítila a ako to prežívala, či nešlo napr. len o moje skresľovanie reality a či nie som tomu všetkému fakt ja na vine, moja prchká povaha, nezvládanie frustrácie, netolerancia a asertívne nezvládanie jej problémov. A síce tým že sme obe vlastne psychiatrický pacienti a obe máme svoje psychické problémy tak je pravdepodobné že vnímame svet obe nejako "divne". A teda prosím o radu čo mám prosím robiť, ako to urovnať a pritom sa necítiť ukrivdená ale aj zabrániť tomu aby sa táto situácia neopakovala tak dramaticky ako dnes. :/