Starší dotaz #4536

Dobrý deň. Som s priateľom 4,5 roka (ja mám 20, on 22). Posledné dva roky je to medzi nami čím ďalej tým horšie. Neustále sa hádame, aj kvôli maličkostiam. Takmer vždy som podľa neho na vine ja, lebo vraj rýpem a on je nervák a nenechá sa a musí sa ako on hovorí "brániť". Vraj je to zlé kvôli mne že som to pokazila všetko (klamala som mu – mali sme krízu, neustále mi to vyhadzuje na oči, mala som vtedy ťažké obdobie, stala sa mi jedna vec, bola som obeťou pokusu o znásilnenie, no on mi to neverí, pretože som mu o tom klamala. Podľa neho som ho chcela podviesť a vraj som to aj urobila. To som mu pôvodne povedala v snahe rozísť sa s ním, samozrejme to bola lož, nie som typ čo podvádza, nemám to za potreby. Chodila som aj k psychologičke na sedenia po tom čo sa mi stalo, lebo som sa cez to nevedela dostať, no teraz je to už lepšie, ale on mi to stále pripomína lebo mi neverí). Stále mi vraví že mi začne veriť až keď budeme mať deti. Keď ma bude mať k sebe pripútanú niečím. Tiež keď sa rozprávam o našich problémoch s niekým iným povie že sa určite hrám na chúďatko a poviem to tak aby on vyzeral ako najhorší. Ja netvrdím že som neurobila chyby aj ja, urobila som ich veľa (teraz ľutujem že som mu vtedy o tom čo sa mi prihodilo klamala, ale ja som bola zúfalá a chcela som sa s ním rozísť, nevedela som si predstaviť že by som mala byť s nejakým chlapom, lekárka mi povedala že som mala posttraumatický šok). Nemám problém si priznať, že som zlyhala, ospravedlniť sa a snažiť sa to vyriešiť. Ale on to vôbec neberie, vraj neviem odpúšťať tak nebude ani on, nedôveruje mi, nikam ma nechce púšťať (študujem a bývam na internáte, nikam nechodím, iba do školy a občas s kamarátkou na kávu). Vraj podla neho ho určite podvádzam, lebo som vraj presne ten typ. Uráža ma, a myslím že keby sa prestal ovládať by nemal problém ma udrieť. Vyhovára sa že to kvôli mne je nervák že to v ňom podporujem a burcujem lebo sa s nim stále hádam ale ja ani neviem čo môžem a čo nemôžem povedať aby sme sa nehádali, normálne sa bojím aj s nim rozprávať. Neviem čo mám robiť, ako to vyriešiť. On má veľa problémov doma, rozviedli sa mu rodičia, pred dvoma rokmi, jeho mama pije, riešia majetkové vysporiadanie, je nezamestnaný dlhodobo, mal len také chvíľkové roboty, nikde sa mu nepáčilo, alebo ho vyhodili. Chce ísť robiť do Nemecka,stále o tom rozpráva, už asi 3 roky. Písala som mu životopisy, hľadala ponuky. Ja sa už zaňho aj hanbím pred rodinou, že nemá prácu. Ja študujem, medicínu. On sa vykašľal na školu, ani maturitu si nedokončil lebo ho to nebavilo a pomáhal otcovi vo firme. Veľa ľudí mi hovorí aby som sa s ním rozišla ale ja sa chcem riadiť vlastnou hlavou, ľúbim ho a rada by som to nejako vyriešila. Predsa len sme spolu strávili veľa času, no zároveň si čím ďalej tým menej viem s nim predstaviť spoločnú budúcnosť. Veľa krát mi povedal, keď sme sa pohádali, že už so mnou nechce mať rodinu a deti (on chce 5 detí a ja mu toľko neviem dať, lebo som vraj karieristka). Keď sa pohádame nadáva mi, on nadáva aj vlastnej mame, nechcem aby sa takto ku mne choval v budúcnosti. Je možné že sa zmení? Niekedy je úplne v pohode, milý pozorný a všetko ako na začiatku vzťahu a niekedy úplne vymenený. Už som zúfalá, odčerpáva mi to veľa energie a potrebujem sa sústrediť na školu a štúdium. To keď pred ním spomeniem tak som karieristka a on takú nechce a že si nájde niekoho iného, vraj "nejakú sprostú kaderníčku". Tiež mi vyčíta že má malo sexu, ale ja mam zdravotne problémy, mam zníženú hladinu hormónov, nemám cyklus a nemám vôbec chuť na sex. A ani ma to už s nim neláka. Nepriťahuje ma tak ako kedysi. Neviem cč to je tými hormónmi alebo psychikou. Chuť na sex ale nemám celkovo, nie že by to bolo zamerane len na jeho osobu. Prosím ako to mám vyriešiť? je nejaká šanca že sa zmení? Alebo je rozchod jedine riešenie? Zaleží mi na ňom aj po tom všetkom, a ľúbim ho. Možno sú to len malichernosti, ale ja už naozaj neviem ako ďalej. Prosím čo mam urobiť? Ďakujem za odpoveď.