Starší dotaz #5729

Dobrý deň. Mám viac problémov, a nie som si istá čo je hlavným problémom alebo z čoho to vzniklo, a ani neviem ako to definovať ale skúsim všetky problémy vyjadriť nižšie… 1. Ak by som to definovala (podľa toho čo som čítala na internete, a nebolo toho málo), tak by som prvý problém označila za sociálnu úzkosť alebo vyhýbavú poruchu (neviem) Ide o to, že mám problém byť s ľuďmi, najmä ak: - som chodila do školy, a celý deň som musela byť v triede/alebo som nastúpila do práce a musela som celý deň byť v kancelárii. Kde mi vadilo, že som sa cítila hodnotená nielen ako robím prácu ale hlavne tým aký som človek. Ale bolo pre mňa ťažké, a vždy je pre mňa ťažké vykonávať pred ľuďmi nejaké nové a pre mňa neľahké, hlavne kooperatívne aktivity. -Stále mám pocit že ma ľudia súdia, ohovárajú, alebo sa smejú na mne, alebo si o mne myslia zlé veci alebo už vidia aká som čudná. Čím ďalej človeka poznám, tým viac sa bojím že ma spoznáva viac a viac…keď hrozí že zistia aká som, tak sa stiahnem. V škole aj práci som preto sedela prikovaná na stoličke , a aj keď som chcela nešlo to, ísť a niekam sa začleniť. Nevedela som to, bála som sa, a ak som to aj časom skúsila, už bolo neskoro a nejak sa nezačali so mnou baviť. Preto je niekedy pre mňa ľahšie stretnúť sa s niekým koho už nikdy neuvidím, ako keby sa stretnem s niekým koho viem že budem stretávať ešte veľakrát a budem musieť sa nejak „prezentovať“ a snažiť sa nebyť čudná, čo je niekedy ozaj ťažké. Radšej občas nedávam najavo kto som, lebo sa až moc snažím byť "normálna", čo potom má za následok že si pripadám nudná, veľmi sa "neprejavujem" z pohľadu iných a tým pádom neviem nadviazať nejaké reálne kamarátske vzťahy s inými ľuďmi (ak som v spoločnosti viacerých ľudí), na druhej to je pre mňa ľahšie ak som iba s 1 človekom, čiže som schopná nájsť si napríklad partnera. Ak sa bojím že si o mne budú myslieť niečo zlé (na základe reálnych minulých divných situácií alebo na základe toho ako na tom som čo sa týka mojej aktuálnej životnej situácie, ktorá je už dlhú dobu nepríjemná, alebo ak sa bojím čo sa o mne hovorí, tak radšej sa tej situácii vyhnem. je to veľmi ľahké. Alebo, si dám jedno pivo, dve…a je to lepšie. Ale malo to svoje tienisté stránky ak som to prehnala. Mala som horšie obdobie, čo sa týkalo alkoholu. 2. Ja a alkohol Prečo som začala piť alkohol je teda asi zrejmé. Chcela som sa medzi ľuďmi cítiť príjemne. Vedieť rozprávať a nehanbiť sa tak ako sa bežne hanbím a bojím čo si o mne myslia. Vďaka tomu som sa cítila že niekam patrím, a že je pre mňa oveľa ľahšie komunikovať, aj keď som bola občas divná, lebo ja proste divná som, asi aj zato že mi veľa vecí uniklo počas celý môj tínedžerský vek, keď som bola sama a absolútne som nerozvíjala moje sociálne „dovednosti“. Sociálna som bola len keď som si dala trochu piva, ktoré mi počas výšky veľmi zachutilo. A ja som si vtedy neuvedomovala že to možno začínam preháňať. Hlavné bolo že som sa konečne cítila byť normálna, v pohode, bez strachu, bez úzkostí a nervov z toho ako sa pred ostatnými budem prezentovať… Naložila som si potom viac ako som bola schopná zvládnuť. Našla som si priateľa na škole , spravili sme bakalára a na magistra som šla aj spolu s ním na ťažšiu školu. Vzťah sa časom dosť pokazil, a škola bola na mňa priťažká. Pivné výjazdy boli častejšie a ja som pila už aj sama, keď som ostávala sama v tomto inom meste, bez chalana ktorého som ja sklamala a snažila sa zachrániť čo sa už zachrániť nedalo… Čím ďalej, tým viac som bola sama na mieste, kde som sa cítila, že nepatrím. Ešte dlho trvalo kým sme sa rozišli, vzniklo ešte x problémov medzi nami. Aj vďaka nekompatibilite, aj alkoholu a chybám spraveným počas pitia. Rozchádzali sme sa dlho, naťahovali sa. Ja som sa nechcela rozísť, ale on videl už iba hádky (alkoholové), lebo sme obaja dosť pili. On sa so mnou rozišiel, ja som porobila hlúposti keď som sa opila, a on neskôr sa dostal na psychiatriu. Mňa vyhodili zo školy. Bola som z toho všetkého zničená a celé to obdobie som pila. Uzavretá viac ako predtým, všetko ma štvalo a celý svet bol pre mňa neznesiteľný. Neskôr som nedokázala nič cítiť k ľuďom naokolo. Nedokázala som byť v pohode, a nič čo som robila, mi nepomáhalo na to nemyslieť. To trvalo asi rok, za tú dobu som sa veľakrát opila, veľa hlúpostí porobila a zistila som že keď sa veľmi opijem, nie som len emotívna a hádavá, ale mi začínalo šibať – mala som extrémne výkyvy nálad v priebehu minút, na ktoré sa nepamätám, alebo som bola až príliš neviazaná. Ale. Našla som niekoho medzičasom, a kvôli nemu som začala postupne redukovať pitie. Teraz je to už o dosť lepšie. Ale raz za 3 mesiace keď je nejaká akcia, tak to preženiem a buď sa moc bláznim ako decko (ja som vnútri strašné decko) a strápnim sa, alebo som moc emocionálna. A tak som sa rozhodla, že to utnem úplne. 3. niečo ako porucha pozornosti Toto mám asi už dlhšie. Pamätám si, že keď som bola malá, často ma mama skúšala z preberaného učiva. Raz ma skúšala z ihličnatých stromov a ja som si nedokázala zapamätať v čom sa líšili. Prišlo mi to všetko veľmi podobné a nešlo mi to do hlavy. Ako ma tak skúšala, ja som sedela na gauči a stále som sa s niečím hrala. Ju to strašne iritovalo, lebo som stále nevedela rozdiely medzi ihličnanmi a stále som bola mimo pozornosti. Raz sa naštvala a rozbila sklo na stole od hnevu. Na strednej som ale začala mať väčší problém. Už som sa učila sama, a tak to aj vyzeralo. Nevybrala som si ani moc dobrú školu – nebavilo ma to, a nesústredila som sa na hodinách. Bola som extrémne tichá už vtedy (od 7. ročníku na základnej som nemala žiadnych kamarátov na škole, až do konca strednej školy). Ak som sa aj chcela sústrediť na to, čo učiteľka vraví, nejak to nešlo. Vždy som často prešla do režimu: “Vidím učiteľku ako sa prechádza, ako sa tvári , rozmýšľam kto je v súkromí, a čo si vlastne naozaj myslí o mne, alebo či učitelia nevymýšľajú nejaké scifi spiknutie (áno vymýšľala som si divné teórie a kreslila si a hrala sa tajne na tajného agenta).“ Videla som učiteľku ako sa prechádza po triede a rozpráva výklad, ale nepočúvala som. Často som sa pristihla pritom že to čo vraví ide jedným uchom dnu a druhým von… Bola to pre mňa strata času. Pozerala som von oknom a premýšľala o tom ako uniknúť aj pred nepríjemnými pocitmi z toho že som sama, nemám kamáratov, a som považovaná za čudáka. Takto nepríjemne som sa cítila celé tínedžerské roky. Alebo som prešla do režimu snenia, a predstavovala som si niečo úplne mimo školy, učiva a podobne. Na vysokej som sa uvoľnila, čo sa týka socializácie, už som nemusela celý deň presedieť v triede a byť nútená žiť s tými istými ludmi v tej miestnosti den co den s pocitmi ktoré som vysvetlovala v bode 1. Ale učenie nebolo ľahké. Presedela som dni a noci pri učebných materiáloch, ale pri ťažších predmetoch sa veľakrát sa stalo že aj tak som dostala len E, čo je najhoršia možná známka aby človek prešiel. Moje učenie prebiehalo veľmi chaoticky. Napríklad: Zapla som PC s tým že sa idem učiť (v PC som mala študijné materiály), počas toho učenia čo som nazývala učením bolo ale aj, pozeranie internetu, hranie sa hier, pozeranie seriálov, chatovanie, kreslenie a podobne… A aj keď som sa snažila vždy vrátiť sa k učeniu, vždy to trvalo iba chvíľu a už som bola zase mimo. A ak som si učebné materiály vytlačila na papier, tak som medzi učením strávila príliš dlhú dobu kreslením po učebných materiáloch, a tie kresby boli divoké tak ako aj moja neskrotená myseľ. Bojovala som aj tak, že som si vždy vymýšľala nové a nové techniky učenia. Niektoré boli ozaj zaujímavé ako napríklad keď som chodila po miestnosti a rozprávala ako jeden známy politik. Aj som sa bavila, a aj som si zapamätala veľmi ťažké veci naspamäť. No nefungovalo to dosť dlho, a potom som už musela znovu zmeniť taktiku…. Bolo to veľmi náročné na energiu a trpezlivosť…. Ale inak to nešlo. A nakoniec, som pravdepodobne skončila tiež s nejakým E-čkom. -- Chcela by som sa už do niečoho vrhnúť, v súčasnosti nemám nejakú poriadnu robotu a ani nemám stále predstavu čo chcem robiť…mám len veľmi nejasné predstavy a nápady, a tie sa stále menia lebo sa neviem rozhodnúť čo z toho si vybrať, v čom by som mohla byť dobrá a nič neviem robiť preto poriadne. Neviem sa zamerať na 1 vec, a ak to urobím tak začnem, a medzičasom si nájdem niečo iné a nedokončím to…a tak ďalej Proste nikdy sa nikam nepohnem týmto spôsobom. A ak sa niekam dostanem, pokazím to tým že nevydržím existovať s ludmi v kancelarii (stalo sa mi už dvakrát).. Mám problém aj ak sa hráme so známymi doskové a spoločenské hry. Je to zas to že ukazovať nejaký výkon pred ľuďmi ma paralyzuje. Buď sa stiahnem alebo hrám nenápadne, bez toho aby som na seba upozorňovala, lebo nechcem vyzerať hlúpo. O to ťažšie je to pre mňa keď už teraz nepijem alkohol. Nechcem sklamať priateľa, ktorý sa rád zapája do takých aktivít a zapája aj mňa, ale nie som nikdy dosť dobrá. Nedokážem spolupracovať, cítiť sa dobre keď sa neviem sústrediť, a nereagujem dosť rýchlo pod tlakom (ked som medzi ludmi), možno som aj celkovo trochu spomalená ale viem že nie som hlúpa, a potom keď mi vyčíta že som niečo pokazila keď som bola pod tlakom, tak je to ešte ďalší tlak na mňa. A je mi potom vážne divne. Cítim potom takú úzkosť ešte aspoň polhodinu. Stačí mi aj predstava že budem niekde medzi ľuďmi a mať tam zároveň aj nejakú zodpovednosť a už sa zas cítim zle, úzkostne. Ťažko sa mi to popisuje. Ako sa mám aj bez alkoholu cítiť dobre medzi ľuďmi, pred ťažkými situáciami, pred vybavovaním dôležitých vecí, pri dôležitých rozhodnutiach, pri situáciách keď musím ukázať pred ľuďmi nejaký výkon, keď musím byť s tými istými ľuďmi dennodenne, alebo často, a čo robiť pri stavoch kedy nemám chuť vstať z postele a keď neviem kam v živote smerujem?