avpd

Zdravím
Mám problém(y)
Ani neviem kde začať. O čo vlastne ide, sama neviem. Iba tuším. Ale viem, že sú veci, ktoré ma celý život limitujú a neviem to nejak sama zmeniť. Je toho zrejme viac, na čo by sa u mňa malo zamerať, ale istá si nie som. Mám strach, že to čo poviem, bude niekto považovať za malichernosti alebo mi povie len že som lenivá, neschopná, málo sa snažím, že som už dosť veľká a stará na to aby som zvládala bežný život a pod. Nevylučujem, že by aj to nebola pravda, ale koreň problému bude podľa mňa niekde inde… Myslím, že by som o tom ani nedokázala tak ľahko hovoriť, pred niekým z rodiny určite nie… (lebo oni mi vždy vraveli práve tie vety čo som písala hore). Mám talent na písanie tak to skúsim napísať, je to pre mňa ľahšie ako rozprávanie. Rozprávať neviem, dlhšie to trvá, kým si človek v hlave sformuluje vety, kým si ujasní čo a ako chce povedať, a hlavne, žiadny osobný kontakt, žiadne hanbenie sa. Toto sú veci, ktoré si človek uvedomuje len z odstupom času, niekedy nevie že je s ním niečo zle, až keď si o tom číta na internete. Teda tuší že je niečo špatne, ale že je to choroba, a že to možno nikdy tak úplne nevyrieši, s tým človek tak defaultne vôbec neráta.
Ja som si už veľakrát čítala o psychických chorobách. V niektorých som sa naozaj našla, našla som prepojenia, súvislosti medzi viacerými problémami, ktoré zrejme mám. Robila som si veľakrát testy, čítala si o iných ľuďoch, čo majú také problémy, pozerala o možnostiach, ako sa to rieši… A potom som to vždy nechala tak. Íst niekam som sa vždy bála, aj preto, že to je také tabu, a nemohla by som to asi povedať doma, a aj preto, že by som nevedela čo povedať. Alebo žeby mi povedali, že si vymýšľam. Alebo som sa bála liekov. Pri mojich internetových výskumoch to často dopadalo tak, že som si len pozrela nejaké prírodné látky, ktoré sú prospešné na psychiku, niekedy som si aj niečo kúpila. Ale… Ale asi nič dlhodobo z toho nebolo. Aspoň zatiaľ. Možno sa ale dopracovávam k niečomu lepšiemu. Ale bude to stačiť? Obávam sa, že nie. Sama sa v tom všetkom totiž strácam a nič nevydržím do konca dodržať. Možno keby hej, možno by bolo všetko ľahšie. A možno nie.
Po čase každých pár rokov (často keď som bola zas po nejakom ťažkom období, napr po tom ako som odišla z nejakej práce), som sa dostala zase k hľadaniu, čítaniu na internete, robeniu testov… Niekedy len na chvíľku a inokedy som bádala celé hodiny. Niekedy som si testovala jednu, inokedy druhú chorobu. Pár z nich sa vždy ale opakovalo…
Vždy som bola tichá a hanblivá. Aj ako malá. V škôlke som sa s nikým nebavila, iba ku koncu s jedným dievčaťom ale len keď sme boli samé. Keď to učiteľka videla, zapísala si to do kalendára, že som prehovorila. Z toho čo som pochopila, najhoršia vec u mňa je vyhýbavá porucha. Ak je to pravda, tak mám asi celkom prúser. Čo viem, že mám aj bez toho, vzhľadom k tomu ako hrozne fungujem od konca 7. ročníku na základnej škole.
Vraj sa tomu hovorí Avoidant personality disorder, po slovensky vyhýbavá porucha. Je to vraj niečo iné ako sociálna fóbia, aj keď mám zrejme oboje, avpd zrejme značne prevažuje… Na tejto chorobe je zaujímavé to, že napríklad davy ľudí vám nevadia. A to preto, že sa tam dá ľahko schovať. Pred očami iných. A to je to, pred čím sa avoidant/vyhýbavec schováva. Oči ľudí, súdiacich ľudí, kritizujúcich, hlavne takých čo to nepovedia nahlas, ale vidíte alebo myslíte si, že im to vidíte na očiach. Vraj je to tak, že váš mozog si to myslí, ale nie vždy to tak je. Najhoršie je byť dennodenne v nejakom kolektíve, napr. ako to bolo na základnej a strednej škole. Tam sa nedalo uniknúť, byť v triede celé dni, zavretý bez nejakej lepšej možnosti úniku, bolo to zlo. Doslova som to tam pretrpela. Myslela som si, že je to moja vina, za to že som iná. Že neviem len tak sama za niekým prísť, za nejakou skupinkou spolužiakov a začať sa s nimi baviť. Ja som bola spokojná, keď som sedela s niekým v lavici a s ním sa bavila, to mi stačilo k radosti. Tak to bolo skoro celú základku až po ten osudný 7. ročník. Ale spolužiačky (aj spolužiaci) to brali inak… Bola som vždy celkom obeťou posmechu. Nosila som stále jeden cop, veľké okuliare (vtedy okuliare ešte neboli veľmi in), chalanské alebo neutrálne oblečenie a bola som dosť detská, zvláštna a iná. Občas som si doniesla aj plyšákov do školy. Niekedy som možno povedala nejakú detskú hlúposť, a nebola som úplne najlepšia kamoška pre kamošku čo som mala od prvej triedy, nestála som až tak pri nej ako si ona predstavovala, nie tak ako baby robievajú. No bolo to v mojich očiach fajn. Ale ako prišiel koniec 7. ročníka, niečo sa zmenilo. Neviem či to boli okolnosti v mojej triede, že sa baby nejak viac zomkli spolu, rozoberali veci, čo mňa netrápili a považovala som to skôr za trápne. Všetky pubertálne veci, módu, chalanov a podobne. Ohŕňala som nad tým nos, a bola som sebou, na mne sa ostatní vždy smiali, ale chcela som mať kamošku. Vyhovovalo mi ako to bolo dovtedy sedieť s niekým v lavici, občas niečo rozobrať s ďalšími dvomi kamoškami za nami. A to bolo celé. Tak to dlhé roky aj bolo. No v tom 7. ročníku potom prišli výčitky, že sa nezapájam, že chodím oblečená ako chalan, že som divná, a podobne. Pamätám si deň, keď sa postavili okolo mňa viaceré baby a kydali na mňa všetky tieto veci, ešte aj moja niekdajšia najlepšia kamoška sa ma nezastala. Ostala som zrejme traumatizovaná. Napokon som sa stiahla a sedávala som vždy sama, niežeby som chcela, ale baby sa dali dokopy do grupy a sedávali ďaleko odo mňa. Pohltil ma dennodenný stres, že som na očiach, tá iná, divná, čo vytŕča a je sama. Dni som trávila kreslením a písaním si tajných poznámok a šifier, obrázkov do zápisníka. Bavila som sa len s učiteľkami, často som sedela pred katedrou v prvej lavici a za mnou bola dlhá medzera a všetci sedeli vzadu natlačení na sebe. Kto sa komu vyhýbal som už ani nevedela, no nešlo z toho von. Bolo to tak do konca základky, nemala som inú možnosť ako to pretrpieť. Nanešťastie to skončilo podobne aj na strednej, už som to inak nevedela. Povedať doma, by ničomu nepomohlo, to viem aj teraz. Samozrejme učiteľky vedeli, že niečo nie je ok, ale nejak do hĺbky sa to nikdy s nikým neriešilo. Povedať a vysvetliť som to nevedela ani sama sebe. Nieto ešte mojim rodičom. Toto je vec, ktorú bežný človek nechápe len tak… V priebehov rokov som im teda pár vecí povedala, ale asi nie dosť. Vždy časť z toho čo som aktuálne chápala, a ono je to ťažko pochopiteľná vec aj pre mňa.
Potom prišlo lepšie obdobie, a to výška 😊 Tam som si našla celkom fajn kamošov, ktorí ma začali ťahať von, hlavne jeden človek ťahal nás introvertov. Neskôr si ale uvedomil, že som akási divná a začal mi to vyčítať, ja som to moc nedávala a občas som reagovala na neho útočne a podráždene, a on ma prestal mať rád, tiež som bola do neho potom nešťastne zaľúbená. Vtedy som si to ešte neuvedomovala, ale mám tendenciu sa na niekoho namotať/pripútať tak, že keď to nakoniec nevyjde tak som z toho fakt veľmi zle na tom a on bol pre mňa vzor. No nepodarilo sa mi mu problížiť, aj keď som mala pocit že som na tom omnoho lepšie. A vzhľadom na svoju minulosť som asi aj bola. Ale…. Nie vzhľadom na bežných sociálnych tvorov. Dlho som bola z toho v depke, teraz keď si na to spomínam, mi príde ako to všetko zapadá, prečo som takto reagovala, vtedy to bolo pre mňa celé zvláštne, ale aj nové. Nemala som kamošov celú pubertu, a to ma predsa poznačilo.
No týmto obdobie vysokoškolské neskončilo. Chodenie na cviká raz za čas (nebolo treba byť v triede celý deň), na prednášky kde sa dalo schovávať, to bolo super. Že som mala pár fajn kamošov, bolo super. A začali sme chodiť na pivo… A tu to trochu začalo, moje pitie. Trochu som si tým začala kompenzovať moju hanblivosť a neschopnosť sa uvoľniť. Neuvedomovala som si to. Pomáhalo to a ja som sa v týchto rokoch cítila najviac normálna a šťastná. Ale s alkom prichádzali aj nie najlepšie stavy a udalosti, a občas sa mi to skôr vymklo ako pomohlo. Ale neuvedomovala som si to. Nebolo toho tak veľa, ale určite viac ako mi prospievalo. No proste, užívala som si roky výšky. Našla som si aj kamošov mimo školy, väčšinou cez internet. AJ prvý vzťah. Konečne som si pripadala, že niekam patrím, že viem aké to je byť normálny. Aj som si písala s veľa ľuďmi, a chodila som von. No stále som bola divná, len som to vtedy až tak nevidela… Ostatní to ale určite videli, hlavne ten chalan, ktorý ma sprvu viedol a neskôr nemal problém pred všetkými ma sprdnúť lebo som „divná“, ja som vždy reagovala podráždene. Toto ma asi tiež dosť ovplyvnilo. Napr. stačilo keď sa v skupinke vonku bavíte len s ľuďmi tesne vedľa vás a nie so všetkými. Ale asi je dobré že som to až tak nevidela, že som stále rovnako zle na tom ako predtým a že ten problém nezmizol, aspoň chvíľku som bola šťastná a som za to obdobie rada.
Ďalšia zaujímavá vec na tejto chorobe je to, že aj keď máte dobré obdobia, čo boli u mňa napr. medzi 19 a 23 rokom života dajme tomu, viete sa veeeeľmi ľahko vrátiť späť tam kde ste boli. Ako som písala, myslela som si, že som na tom lepšie. A aj som bola, vtedy. Ale… vrátilo sa to.
Potom ako som odišla zo školy, sa začal kolobeh hľadania/nehľadania práce. (Tie obdobia boli už asi 3 cca.) Fuuu myslela som, že to bude ľahšie, ale… Bolo to PEKLO. Doslova. Za prvé som sa strácala v tom, čo chcem (áno dospela som tiež k tomu, že mám asi ADD – attention deficit disorder, ale k tomu sa teraz nejdem vyjadrovať), za druhé mala som nejaké okná v životopise. Aj som skúšala rôzne iné odbory na iných výškach po bakalárovi, druhý stupeň som nedokončila, aj som bola doma dlhšie ako som mala, a tiež som nemala absolútne žiadne skúsenosti. Na veľa prác som sa bála ísť lebo proste „práca s ľuďmi“, ďalšia vec, že nič poriadne sa v našom meste nedá zohnať. Posielanie životopisov bol spôsob ako umlčať rodičov, ktorí na mňa tlačili, ja som sa riadne uzavrela kvôli ich súdeniu, kritizovaniu, aj k babke som prestala chodiť, lebo som sa bála že mi budú tlačiť dookola všetci stále svoje kaleráby. Otázky prečo si už niečo nenájdem, prečo som taká vyberavá alebo prečo som bola na toľkých pohovoroch a stále nič. Pohovory som si sama sabotovala, chodila som tam tiež len preto, aby sa nepovedalo. Bol to ale tréning, prišla som pokecať, ukázať ako veľmi som stratená v živote, a ako mám veľa nesúvisiacich koníčkov, z ktorých ani jeden nie je vyšperkovaný tak, aby som si mohla povedať: v tomto som dobrá. Na pohovory veľmi zlá kombinácia. Občas jedno pivo pred pohovorom slúžilo ako tekutá odvaha, a prekonávala som sa veru dosť. No pohovory oproti tomu čo bolo ak som sa niekam dostala, boli ničím…
Začala to zas. To čo v škole.. Trieda, či kancelária.. To je v podstate to isté. Škola, či firma, … Reči, klebety, poznámky na mňa, ja som bola každým dňom tichšia a tichšia. Alebo som cítila, že ma niekto odsudzuje pretože niečo neviem, alebo mi niečo trvá alebo lebo som divná, tichá, celý deň nič nepoviem, lebo som v strese z toho že som v skupinke ľudí. Vedela som, že niektoré z týchto vecí sú aj naozaj pravda. No ja som vždy taká, že časom to je vždy horšie. Keď som niekde dlho. Stále podozrievavešia a stále viac som cítila, že ma ľudia odsudzujú alebo nemajú radi. Kolobeh bol znova na svete. Vyhovovalo mi rozprávať sa s niekým novým viac. Naposledy som vydržala v práci najdlhšie a to 1 a pol roka, a za to ale vďačím tomu, že v kancelárii to bolo relatívne fajn a môj šéf bol super človek a chápal,  že to so mnou nebude ľahké v tom čo sa týka ľudí… Som mu za to vďačná a na túto prácu napriek klebetám v práci, napriek tomu že ma tam veľa ľudí nemuselo už od začiatku a nechceli ma tam, budem spomínať v dobrom, a práve kvôli tomuto človeku, ktorý za mňa bojoval od začiatku dokonca. Takýchto ľudí si avoidant drží pri sebe lebo vie, že je takých málo Ako som písala mám tendenciu mať rada presne takýchto ľudí, čo ma ťahali vpred, čo to so mnou nevzdávali aj keď som bola beznádejná.
Toto je taký môj hlavný problém asi. Čo som sa dočítala, tak s vyhýbavou poruchou sa často vyskytuje sociálna fóbia, závislá porucha (čo možno tiež z časti mám), úzkosti a depresie. Všetko z tohto sedí do istej miery ale už aspoň viem (myslím), čo je najväčší problém u mňa. Vyhýbavá porucha.
Potom je tu ADD. Mám podozrenie, že mám aj to. Za deň mám toľko myšlienok a preskakujem od jednej k druhej, ak si to nezapíšem, akoby ani nebolo. A ak aj zapíšem, tak to ostane medzi x zoznamami, a väčšina z nich skončí v zabudnutí…
Čo by som mala robiť? Je šanca, že by som to zvládla sama, ak sa mi to nepodarilo doteraz? Sú psychoterapeutické metódy účinné? Alebo sa budem musieť dať na tabletky? :/ Neviem ako ďalej.
Z úzkosti mávam aj fyzické prejavy a zle spím. Je to kolobeh.. Toto všetko.